Nemám rada chvíle osobných bojov, hoci viem, že ma pretvárajú. Viem, že keď sa pozriem na situáciu o pár rokov, že sa zasmejem. Teraz je to utrpenie. Pretože Boh mení moju podstatu. Moju hutnosť, pevnosť a krehkosť. Prilieva vodu do hliny a miesi. Aby to bola pevná a dobrá nádoba, keď sa v peci vypáli. Aby nepraskla hneď pri prvom použití, aby bola trvácna pri naliatí horúcej vody, aby sa nerozbila na milión malých kúskov, hneď pri prvom náraze o podlahu. Teraz sa mi chce kričať, Pane neprilievaj viac, už nemies. Radšej ostanem krehká, zle vymiesená, netrvácna.... Ale dôverujem svojmu majstrovi. Už ma neraz opravoval a bolelo. Ale úžitok z toho bol neopísateľný a na mnoho rokov. A miesto kriku Pane neprilievaj už vodu do môjho charakteru, nerieď ho, nechaj ma takú koncentrovanú, kričím Pane rob, tvaruj, mies, hoci to bolí. Budem hľadieť na tvoje rany, budem sa utiekať k tvojím krvavým stopám po klincoch. Lebo viem, že prílišná koncentrácia spôsobuje pri vypaľovaní v peci praskliny a škody.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára