Ináč to nerobievame. Dnes som bola nútená. Deťom bolo zle, potrebovali sme sucháre a sódu bikarbónu. Nerobievame to už niekoľko rokov. Bolo to veľmi príjemné. Taký luxus! Dostať sa k všetkému, čo potrebujem. A nielen to. Bolo to príjemné, prechádzať sa medzi regálmi, obkukovať tovar a takto tráviť čas v nedeľné popoludnie, po ťažko strávenom týždni, keď nič nestíhame. Vedela by som si to v nedeľu vychutnať, to nepopieram! Na trávení nedeľného poobedia v obchodných centrách nie je predsa nič zlé. Deti by sa zabavili, my by sme si tiež prišli na svoje.
Tak prečo to vlastne nerobievame, keď je to také príjemné? Prečo sa celé tie roky vyhýbame nedeľným nákupom?
Pointa bude asi v tom, že môj pôžitok začína tam, kde inému končí. Niekto ma musí obslúžiť, niekto musí vstať a ísť do práce. Pre neho to iste nie je príjemné, nestráviť nedeľu v rodinnej pohode. Nebol by radšej s milovanými niekde na chate pri jazere? Alebo len tak, v kruhu svojich blízkych? Myslím, že by bol.
Viem mnohí sami povedia: "Ja rád pracujem v nedeľu, dostanem dvojnásobný plat." Tak potom si ho vážim viac, než on sám seba! (-: Poznám jeho hodnotu a viem, že Pán to vidí. Vidí moju snahu.
Bol som hladný, bol som smädný... Čo ak je to práve On? Nechcem, aby mi raz v nebi sám Ježiš povedal: "Bol som unavený, bol som prepracovaný a ty si so mnou nemala zľutovanie." To ja som ho donútila v nedeľu pracovať svojím záujmom o tovar. Nemohol si oddýchnuť tak ako ja.
Preto v nedeľu nechodievame. Hoci by mi to bolo veľmi príjemné! Viem si to živo predstaviť... A niekedy si to aj predstavujem. (-: Ale to môžem, lebo tento môj pôžitok nenarúša pôžitok a pokoj môjho blížneho.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára