Napadlo ma to dnes. Náhodou. Ukončovali sme školský rok a dávali do poriadku triedne knihy. Pani zástupkyňa si sadla a všetky hárky do jedného musela prekontrolovať. Každý drobulinký podpis.Mala som asi pätnásť restov. Tak som si sadla aj ja a podpisovala. Podpis 14. februára vpredu, 25. novembra vzadu. Keď som to dokončila uvedomila som si, na akých zvláštnych veciach nám záleží. Tie triedne knihy, teraz, keď sme ich tak pekne opravili a každý do toho investoval svoju prácu, čas a námahu, teraz odnesú do archívu a o desať rokov vyhodia. Už ich nikto neotvorí. Každému bude jedno či tam ten podpis je alebo nie je. Do takých vecí investujeme svoj čas a námahu.
Na druhej strane, keď som bola na materskej dovolenke, nikdy som nemala pocit zbytočnej práce. Skôr som sa sťažovala aké je to namáhavé a ťažké, miestami až nezvládnuteľné, no nikdy nie márne.
Pozerám von oknom zo zborovne, načančaná, navoňaná, v čistučkej blúzke, bez potu a námahy. Trojročné detičky pekne v dvojstupe cupkajú spolu s pani učiteľkou mestom. Tá ich zastaví a rázne im oznamuje: "Toto, deti je značka prechodu pre chodcov." Uplakané detičky sa zadívali na plechový kruh. Niektoré už neplačú, zvykli si.
V škole na psychológii nás učili, že dotyk mamičky je bytostne dôležitý. Ak ho dieťa nemá, prestane sa vyvíjať. Myslíte, že táto potreba končí v troch rokoch? Ja myslím, že nie! Človek potrebuje dotyk celý svoj život. Len deťom sa láska matky nahrádza láskou niekoho iného. Neprestaňte láskať! Nevzdávajme sa tak ľahko svojich detí. Bojujte o objatie svojho dieťaťa. My žijeme v domnienke, že keď do škôlky odovzdáme trojročné rokoch, v deviatke nám vyjde hotový človek. Veľmi sa mýlime, lebo nevyjde. Práve naopak. Vyjde človek, ktorého nepoznáte, nerozumiete mu, stratili ste väzbu. A budete sa pýtať, ako sa to mohlo stať a kedy. Asi práve vtedy, keď prvýkrát otvoríte dvere škôlky. Práve vtedy, keď odvediete svoje dieťa prvýkrát do škôlky, strácate s ním väzbu. Sú to kruté slová. Ale overená skutočnosť!
Načo je trojročnému dieťaťu poznať značky na cestách, keď nepozná svoju mamu? To, že nám deti pred škôlkou plačú je znak. Mamka, ľúbim ťa. Kde ma to dávaš? Chcem byť s tebou. Znak lásky, ktorého sa my tak ľahko vzdáme pod vplyvom okolia. Veď všetci dávajú deti do škôlky. Áno, dávajú, ale pozrite sa okolo. Porozhliadnite sa, aby ste zistili, ako to dopadne. Nebojte sa, príde čas, keď už budú vaše deti zrelé na to zlo okolo. Ale určite tomu nedokážu čeliť v troch rokoch. Taká je moja skúsenosť.
Zdá sa mi, že sa venujeme nepodstatnému a to podstatné zavrieme do škôlky. Vždy ma bolí srdce, keď ich vidím preplnené dietkami. Možno sa mýlim, ale je to moja skúsenosť ...tak prepáčte. (-:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára